Ochrana kamzíka tatranského

TRIEDA: cicavce
RAD: párnokopytníky
PODRAD: prežúvavce
ČEĽAĎ: turovité
PODČEĽAĎ: kozy
ROD: kamzík
DRUH: kamzík vrchovský
PODDRUH: kamzík vrchovský tatranský.

Pôvod kamzíka ako druhu je veľmi starý. Odvodzuje sa od vyhynutej antilopy známej z obdobia asi pred 12 miliónmi rokov. Až po veľmi dlhej dobe, v dôsledku pomalej adaptácie na podmienky, dostala sa táto vývojová vetva do najrozličnejšej podoby. Najstaršie kamzíky, ktoré sa podobali dnešným sa objavili v západnej Európe. Tento vyhynutý druh je starý asi 600 000 rokov. Historicky doložené nálezy kamzíkov sú asi spred 115 000 rokov, v ktorom žil neandertálsky človek. Z tohto obdobia sú známe nálezy kostí a zobrazení v jaskyniach v Rakúsku, Francúzsku, Španielsku a v Čechách. Zvyšky našich kamzíkov, ktoré dostali pomenovanie kamzík vrchovský sa našli z mladšej doby ľadovej. Kamzík vrchovský tatranský sa vlastne vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách.

Kamzík (priamy predchodca kamzíka tatranského) žil kedysi v dobách ľadových na otvorených rovinách chladných európskych stepí. Keď sa začalo v Európe otepľovať, v nížinách sa začali meniť rastlinné i živočíšne spoločenstvá. Chladné stepi začali pomaly nahrádzať husté lesy. Kamzíky, svište a iné živočíchy, ktorým vyhovoval život v drsných klimatických podmienkach, začali ustupovať do vyšších polôh, ktoré si najviac zachovali charakter prírodných systémov pôvodnej vlasti. Preto najobľúbenejšími stanovišťami pre kamzíkov aj dnes zostali vysokohorské alpínske lúky. Vďaka svojej húževnatosti dokážu kamzíky prežívať v drsnom vysokohorskom prostredí Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. Areálom ich výskytu sú oblasti nad pásmom kosodreviny. Kamzík je vysokohorská antilopa, ktorá v súčasnosti na Slovensku patrí medzi kriticky ohrozené druhy živočíchov. Tento zlom nastal už v šesťdesiatych rokoch a klesajúca tendencia pretrváva až podnes. Pred šíriacim sa pásmom lesov kamzíky vystúpili až na hrebene európskych veľhôr, ktoré vyčnievali nad zalesnenou krajinou. Poznáme dva poddruhy kamzíkov: Kamzík vrchovský tatranský a Kamzík Alpský. Kamzík vrchovský tatranský sa na nerozoznanie podobá na kamzíka alpského.

Kamzík alpský sa však na Slovensku premnožil a je lovnou zverou žijúcou na úrovni lesa. Nepohrdne ani potravou z kŕmidiel pre vysokú zver. Tatranský kamzík však na rozdiel od kamzíka alpského okrem soli neprijme nijaké prikrmovanie. Je teda zrejmé, že kontrola kamzíkov tatranských na rozdiel od kamzíkov alpských je veľmi zložitá. Na rozdiel od alpského kamzíka, ktorý sa na slovenskom území premnožil hlavne na Veľkej Fatre a Slovenskom raji, Kamzík tatranský sa vyskytuje zväčša len v okolí hornej hranici Vysokých a Nízkych Tatier. Kamzík tatranský je vlastne divoká koza. Podrobné štúdium dokázalo, že tatranský kamzík tvorí osobitný endemický poddruh európskych kamzíkov. Kamzík vrchovský tatranský pôvodne žije iba na území Tatier a nikde inde na svete. ( teda vo Vysokých Tatrách, ale aj v Nízkych, kde bol zámerne vypustený)Kamzík vrchovský váži 24 až 36 kilogramov. Jeho dĺžka tela je 100 až 136 cm a výška v kohútiku 78 až 90 cm. Kamzík vrchovský žije v skupinách, aktívny je cez deň. Žije vo výške asi 1700m nad morom.

Párenie kamzíkov prebieha v októbri( väčšinou až koncom októbra) až v decembri, samice rodia jedno, zriedka dve mláďatá v máji alebo v júni. Mláďatá cicajú pol roka, už po dvoch mesiacoch žerú aj rastlinnú potravu. V prvom roku im začínajú rásť rožky, ktoré sa v druhom roku zahýnajú. Kamzíky sa živia hlavne bylinami a lišajníkmi. Jedince alpského pôvodu konzumujú aj zelené a drevnaté časti kríkov a stromov. Prirodzenými nepriateľmi kamzíkov sú u nás hlavne rys a orol skalný. Ochrana kamzíka bola potrebná pre intenzívny lov v 19. a 20. storočí. Pred druhou svetovou vojnou bol ich stav vyše 1000 kusov. Cez vojnu ich počet klesol na 350. Od roku 1965 sa stal kamzík prísne chráneným druhom. V súčasnosti sa ich počet vo Vysokých Tatrách pohybuje okolo 500. V Nízkych Tatrách, kde boli zámerne vypustené v rokoch 1969-1976, ich žije okolo 120. Má silné svalnaté telo. V dospelosti dorastie do výšky 80-90 cm a zdravé jedince dosiahnu váhu 20- 45 kg. (väčšinou sa však váha pohybuje okolo 35 kilogramov) V normálnych podmienkach sa dožíva 15- 20 rokov. Celé telo je zarastené hustou srsťou, ktorá chráni kamzíky pred chladom. Srsť je v lete krátka hrdzavohnedá s tmavším sfarbením nôh a kamzík má pozdĺž chrbtice charakteristický červenohnedý pás. Na spodku je hnedosivá, na bokoch červenohnedá až hrdzavá.

Sfarbenie hlavy je menej kontrastné, pretože tmavé partie sú hnedé a svetlé partie žltobiele. Čiernohnedá srsť je na nohách, na temene hlavy a na ušiach. Na žltobielo až bielo sú sfarbené oba lícne pruhy ako aj čelový pruh a hrdlo s bruchom. Svetlý pruh sa tiahne cez oči až k pysku. V zime je srsť veľmi hustá, hrubá, hnedočierna až čierna s bielymi miestami na časti hlavy. V zime, na jeseň a na jar je srsť kamzíka sfarbená hnedočierno až na čierno , s bielou partiou v tvárovej časti, kde cez oči prebieha až k pysku tmavý pás. Srsť naspodku tela a ešte okolo ritnej škvrny zostáva žltobiela. Kamzice môžeme v zime už na diaľku rozoznať podľa svetlej škvrny na stehnách. Svetlé sfarbenie srsti plynule prechádza od zrkadla (zrkadlo je svetlé sfarbenie srsti v okolí ritného otvoru) až do tmavej farby na nohách. Hlavne pre členov organizácií pre záchranu kamzíkov je veľmi dôležité ich vystopovanie pre ich sčítanie, alebo jednoducho len pre ich pozorovanie. Vystopovať kamzíka sa vám podarí v teréne hlavne na základe tzv. pobytových znakov.

Sú predovšetkým odtlačky stôp a trus. Stopy sú viditeľné odtlačky chodidiel, ktoré kamzík zanecháva pri pohybe na mäkkom podklade (blato, sneh a pod.) Stopy kamzíka majú v zásade klinovitý tvar. Kamzíčia zver žije v čriedach, ktoré vedie dospelá samica. Čriedy im poskytujú bezpečie, lepšiu ochranu pred predátormi, teda lepšie zvládanie nepriaznivých podmienok. Veľmi dobrým príkladom je rozdiel v prerážaní stopy v hlbokom snehu jednotlivcom alebo čriedou. Aj ochrana proti nepriateľom je v čriede účinnejšia ako u osamoteného jedinca. Zloženie čried kamzíkov sa v priebehu roka niekoľkokrát mení v závislosti od biologických období.Nebezpečenstvo ohlasuje piskľavým hvizdom, po ktorom celá črieda odbehne. Dospelé a staré samce žijú často osamotene na odľahlých a ťažko prístupných miestach. K čriedam sa pridružujú iba v čase párenia, od októbra do decembra. Vtedy sa ozývajú ťažko výrazným mékaním.

Kamzíky sa živia šťavnatými horskými bylinami a trávou. V zimnom období je ich potrava chudobnejšia, sú nútené vyhrabávať ju spod snehu, hľadať na hrebienkoch, kde je sfúkaný sneh, alebo pod skalnatými stenami. V núdzi zostupujú do nižších polôh, kde ohrýzajú mladé výhonky kosodreviny a jarabiny. Nikdy však nezostupujú pod hornú hranicu lesa. (najviac sa zdržiavajú na trávnatých lúkach vo výškach okolo 2000 m.n.m) Tieto zvieratá totiž bez problémov prekonávajú veľmi ťažký terén. Nohy kamzíkov sú špeciálne prispôsobené lezeniu a skákaniu, ako aj pohybu na hladkých a šikmých stupňoch alebo platniach.

ROZLIŠOVANIE PODĽA VEKOVÝCH KATEGÓRIÍ

* Kamzíčie mláďa (kamzíča) – nedospelý jedinec kamzíka do doby jedného roka po narodení
* Dvojročný nedospelý jedinec – háčikár – pomenovanie „háčikár“ vzniklo z toho, že v druhom roku života prirastá kamzíkom najväčšia časť rožka (75-105 mm). Vytvára sa typický háčik.
* Dospelý jedinec – kamzík sa vo voľnej prírode dožije maximálne 20 rokov.

ZACHRÁŇME KAMZÍKY! SOS! SYMBOL TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU JE OHROZENÝ!

Pýcha TANAP je vážne ohrozená. V poslednom období sa kamzíky ako lavína spustili zlé podmienky pre život, ktoré nie sú pomaly schopné znášať.

Kde ešte vlastne žije tatranský kamzík?

Tatranský kamzík žije na celom území TANAPu a jeho náhradná populácia v centrálnej časti Národného parku Nízke Tatry. Obýva pásmo kosodreviny, alpínskych holí a skalných brál nad hornou hranicou lesa. Pri výbere svojich stanovíšť sa vyhýba súvislým porastom kosodreviny, ako aj súvislým skalným masívom, kde nenachádza trávnaté jazyky, ostrovy, úplazy a terasy. Jeho pohyb, či už denný alebo sezónny, je závislý od celého komplexu okolností, ako napr. ročné obdobie, poveternostné pomery, expozícia svahov, charakter rastlinstva, ktoré mu slúži na potravu a v neposlednom rade od vplyvu predátorov a človeka.

Kde sú obľúbené stanovištia kamzíkov?

Čriedy kamzíc s mláďatami a nedospelými (2 ročnými) jedincami sa s obľubou zdržiavajú v záveroch dolín, v oblastiach čelných ľadovcových morén a karov s priľahlými svahmi. Skupinky kamzíkov- samcov radšej pod skalnými chrbtami, na bočných hrebeňoch a pod hrebeňmi.

VYJADRENIE TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU

Od uzákonenia Tatranského národného parku, keď žilo na území iba cca 235 kusov kamzíčej zveri, narastali jej počty nepretržite až do roku 1964. Populácia kamzíčej zveri dosiahla 944 kusov /Chudík 1968/. Po tomto roku dochádza v TANAP- e k postupnému poklesu početnosti kamzíkov. Za uplynulých 30 rokov bol vývojový trend početnosti populácie kamzíčej zveri v znamení postupného poklesu, ale za posledne 4 roky bol tento pokles neúmerne vysoký. Súčasná situácia si preto vyžaduje neodkladné a účinné riešenie tohto nepriaznivého stavu. Obdobná situácia je aj v prírastkoch kamzíčat.
Najnižšie absolútne i relatívne prírastky kamzíčat boli v tomto období v rokoch :

1977-64 ks (11,6 %)
1978-64 ks (11,9 %)
1979-58 ks (11,5 %)

Významné obdobie z hľadiska nepriaznivého vývoja prírastku relatívny prírastok kamzíčat nedosiahol vyššiu hodnotu ako 10, 2 %. Ďalší pokles kamzíčat nastáva po roku 1980, odkedy sa trvalo pohybuje pod hranicou 100 ks a od roku 1991 pod hranicou 50 kusov! Od roku 1991 aj z obdobia rokov 1980 - 1994 možno pokladať za pomerne dobré roky pre prírastok kamzíčat :

1981-70 ks (13,5 %)
1987-72 ks (14 %)
1990-81 ks (15,8 %)

Naopak za nepriaznivé roky:

1991-49 ks (9,6 %)
1992-41 ks (10 %)
1993-44 ks (10,2 %)
1994-31 ks (9,2 %)

Z uvedeného vyplýva, že absolútny prírastok kamzíčat v TANAP -e na jeho pôvodnom územi (okres Poprad) možno považovať v počte:

nad 80 ks za veľmi dobrý (progresívny)
60-80 ks za vyhovujúci (udržiavací)
pod 60 ks za nedostatočný (regresívny)

Z vývoja prirodzeného prírastku kamzíčej populácie možno dedukovať nízku fertilitu kamzíkov a tým aj to, že prírastky kamzíčat dlhodobejšie nestačia dopĺňať straty (mortalitu) kamzíčej zveri vplyvom prirodzených i neprirodzených selektívno- regulačných činiteľov. Pri analýze príčin tohto stavu možno tieto činitele rozdeliť na :

- prirodzené (klíma, lavíny, predátory, trofické a topické činitele a pod.)
- neprirodzené (imisie, stav ozónovej vrstvy, ekologické katastrofy, športy, turistika a ostatné aktivity človeka vo vysokohorskom prostredí, pytliactvo a pod. )

Ak ste turista, ktorý sa pohybuje len po vyznačených trasách, môže sa stať, že narazíte na úplne krotkého kamzíka, ktorý absolútne nie je plachý a dá sa aj vyfotografovať. Toto sú tzv. „poľudštené kamzíky“, ktoré si už privykli na cestovný ruch. Avšak mnohí turisti sa dopúšťajú veľkej chyby, že zídu z turistických tratí a naďabia na „divých kamzíkov“. Tie sú na rozdiel od „ľudských“ plaché a čo najmenší ruch či iné odklonenie od ich pokoja ich dokáže veľmi rozrušiť až vystresovať, pričom sa kamzíky poplašia a často si ublížia. Častý stres má za následok uhynutie. To isté platí aj o spomínaných preletoch vrtuľníkov, ktoré kamzíky neskutočne vystrašia. Tlak predátorov je ďalším problémom. Jedná sa hlavne o rysa, vlka a orla. Vyskytuje sa, aj keď našťastie len v malej forme, aj pytliactvo.

referaty.sk

google.sk